Nina Frisby: Moja fantázia si žije vlastným životom a ja jej niekedy nestíham
Čítali ste Pokušenie s vôňou Gucci? Túto oddychovú knihu zo slovenského módneho prostredia sme si prečítali vďaka Nine Frisby a jej fantázii. Neodolala som a trochu viac som ju vyspovedala!
Ahoj Nina, okrem toho, že si autorka, si aj novinárka a píšeš pre známe periodiká. Čo by si nám ešte v úvode o sebe prezradila?
Narodila som sa v Bratislave v roku 1986 s priezviskom Gotzmannová. Na Slovensku je nás menej ako 20, takže si dovolím tvrdiť, že sa všetky poznáme. Toto priezvisko som neskôr vymenila za manželovo a teraz sa volám na slovenské pomery ešte exotickejšie – Nina Frisby.
Písaniu sa venujem na plný úväzok, aj keď trochu menej kreatívnemu. Som zamestnaná v oblasti prekladov pre jednu veľkú nadnárodnú firmu a som rada, že slovenčinu môžem využívať aj tisíce kilometrov od domova.
Inak som vegetariánka, milovníčka mačiek, fotografovania, cestovania, a klasicky, som aj manželka a matka.
Píšeš už od svojich školských čias. Bolo to vždy tvojím snom?
Áno! Keď som bola malá, chcela som byť najprv baletkou, letuškou, učiteľkou… Všetko sa však zmenilo, keď som mala deväť rokov. Dedko mi daroval písací stroj a ja som sa doň úplne zamilovala. Odrazu som sa chcela stať niečím, kde budem môcť každý deň používať písací stroj.
A dedko mi povedal, že to by som mala byť predsa spisovateľka! Spisovateľská vysoká škola však neexistuje. Najbližšie je k nej mala žurnalistika, ktorú som s magisterským titulom skončila v roku 2009 na FF UK.
Od roku 2009 žiješ v USA. Prečo práve tam viedli tvoje kroky?
V roku 2008 som sa zoznámila s manželom, ktorý pochádza z Kalifornie. Keď sme sa rozprávali, kde po skončení školy budeme žiť, tak sa mi trochu zhrozene priznal, že on by na Slovensku nemohol žiť, lebo tu nemáme v bytoch, autách ani autobusoch klimatizáciu.
Ja som si na druhej strane predstavila, aké by to bolo bývať v Kalifornii – pláže, palmy, piesok… A bolo rozhodnuté.
Bývame v centrálnej Kalifornii, kde síce pláže, palmy a piesok nemáme, no máme to hodinu a pol do San Francisca, hodinu do Sacramenta, ak chceme ísť v zime lyžovať, za dve hodiny sme tam, rovnako ako do Lake Tahoe či na pláž v Monterrey.
Yosemitský národný park je od nás tri hodiny autom – no raj na zemi.
Aký je najväčší rozdiel medzi životom tam a životom tu na Slovensku?
Všetko je tu väčšie, a to nie je vtip. Autá sú obrovské, rovnako aj diaľnice, domy, mestá, porcie v reštauráciách… Ja bývam v malom mestečku, takmer dedine, ktorá má však 75 tisíc obyvateľov. Tu je zanedbateľná veľkosť. Alebo dochádzanie do práce.
Na Slovensku sme išli k babke dvakrát do roka, pretože to trvalo päť hodín autom. Tu strávim päť hodín v aute každý deň, keď idem do práce! Keďže všetko je to tu také veľké, tak sa aj tie vzdialenosti berú inak.
A tiež, na Slovensku som si nikdy neuvedomila, v akej malej homogénnej bublinke to vlastne žijeme. Tu mám susedov z Mexika, Indie, Brazílie, New Yorku, Oregonu a Kanady. Môj sprievodca vo vlaku je Maor, vodič autobusu Sikh.
Šéfka je z Fínska a hlavný boss zas z Turecka. Ľudia sú tu čierni, hnedí, potetovaní, s pírcingami, dredmi, dievčatá s vyholenými hlavami, muži nosia kilty… Viem, že Slovensko sa v tomto smere zlepšuje, ale tu v Kalifornii je byť „iný“ vlastne úplne normálne.
Na druhej strane, slovenský životný štýl je omnoho pokojnejší, aj keď si ľudia možno myslia, akí sú uponáhľaní, tak v porovnaní s USA rozhodne nie sú. Napríklad ani ja, ani manžel v práci nemáme možnosť platenej dovolenky.
Ak si zoberieme voľno, tak nám ho nikto nezaplatí a ešte môžeme byť radi, že nám ten týždeň či dva vôbec podržia prácu. To sa mi aj po rokoch zdá strašne kruté.
A čo rozdiel v knižnom trhu? Ako vnímaš knižné prostredie v USA z pohľadu autora aj z pohľadu čitateľa?
Z pohľadu autorky je zaujímavé sledovať, aký je rozdiel v knižnom priemysle tu a doma. Tu napríklad každý autor či autorka má svojho agenta. Keď sa vám podarí dopísať knihu, nehľadáte vydavateľstvo, ale agenta. Ten sa potom knihu snaží tomu správnemu vydavateľstvu predať za vás. Je to vlastne práca na plný úväzok.
Je tu kopec veľtrhov, na ktorých sa dá stretnúť s agentami a s každým si päť či desať minút pokecať. Ak niektorého zaujmete, ujme sa vašej knihy a bude len na ňom, komu a za koľko ju predá.
Vydavateľstiev je tu totiž neskutočne veľa, každé z nich má svoje sekcie, oddelenia, ktoré vydávajú rozličné žánre či podžánre… Je ťažké sa na vlastnú päsť trafiť práve tam, kde hľadajú nových autorov.
Čo sa týka z pohľadu čitateľky, neviem si to vynachváliť. Viac mi nehrozí čakanie na to, kedy sa kniha v preklade dostane ku mne, tu si ju kúpim priamo v deň vydania a v originále.
Všimla som si, že na Slovensku je v poslednej dobe veľmi populárna téma príbehov z druhej svetovej vojny. Tu sú to príbehy imigrantov, ktorí pred 100 a viac rokmi prišli do USA.
Pracujem ako dobrovoľníčka pre knižný festival Great Valley Bookfest a každoročne sú najpopulárnejšie knihy s príbehmi rodičov a starých rodičov, ktorí do USA prišli zo Srbska, Talianska, Grécka, Írska a z ničoho dokázali pre svoje deti a neskôr aj vnúčatá vybudovať zázemie. Taký ten klasický americký sen.
Prednedávnom ti v Ikare vyšla kniha Pokušenie s vôňou Gucci. Prečo si sa rozhodla vydať knihu práve na Slovensku?
Odkedy som tu, pracovala som v marketingu, PR, novinách, tlmočila som, prekladala, angličtinu mám teda v malíčku. No po slovensky sa mi predsa len píše najlepšie, hlavne ak ma napadne nejaká metafora alebo slovné spojenie. To sa do cudzieho jazyka prekladá niekedy dosť krkolomne.
Chystáš aj preklad a expanziu do zahraničia?
Zatiaľ nie, a to hlavne preto, že dej mojej knihy sa odohráva v Bratislave na pozadí slovenskej módy a šoubiznisu.
Ak by som knihu preložila, tunajšie obecenstvo by asi nikdy nepochopilo, kto je to Fero Mikloško, Silvia Kucherenko alebo že na Hviezdoslavovom námestí je skvelá zmrzlináreň. Ale v budúcnosti, ak ma napadne dobrá téma, tak to nevylučujem.
Aké sú prvé ohlasy čitateľov?
Zatiaľ sa všetkým páči, s čím som nesmierne spokojná. Nepísala som žiadne Červené víno, písala som ľahkú oddychovku na leto pre ženy a teší ma, že splnila svoj účel a že sa pri nej ľudia bavia.
Veľa ľudí ma chváli hlavne za zobrazenie Bratislavy, a na to som naozaj pyšná. Bratislava je moje rodné mesto, moja láska, najkrajšie mesto na svete (a to som ich precestovala veľa).
Takže fakt, že sa mi na stránkach knihy podaril zachytiť vzťah k môjmu obľúbenému mestu tak, že to cítia aj iní, je skutočne super.
Keby si mohla, napísala by si niečo inak?
Zatiaľ nie, kniha vyšla len pred dvoma mesiacmi. Ale stavím sa, že keď si ju prečítam tak o desať rokov, tak budem zhrozená, že čo som to preboha napísala.
Kniha zobrazuje život hlavnej hrdinky, Andrey, ktorá je redaktorka v časopise Ulica. Ako veľmi sa Andrea na teba podobá?
Veľmi… a predsa vôbec nie. Jasné, že jej láska k Bratislave je vlastne „moja“, aj niektoré situácie z jej života, názory, pohľad na svet… Jej život s Tomášom a kamarátkami je však len jej.
Kde všade sa inšpiruješ pri písaní?
Moja fantázia si žije vlastným životom a ja jej niekedy nestíham. Mojou obľúbenou inšpiráciou je vetička „čo by sa stalo, keby…“. Čo by sa stalo, keby mi spolucestujúci v autobuse pred vystúpením posunul tajný odkaz?
Čo by sa stalo, keby som stretla v obchode známeho speváka nakupujúceho inkognito potraviny a bola by to láska na prvý pohľad? Každodenná banálna situácia sa môže stať zápletkou na príbeh, ak sa na ňu pozriem z iného uhla.
Plánuješ aj pokračovanie tohto príbehu alebo úplne novú knihu z nového prostredia?
Od Drei a jej problémov som sa rozhodla dať si na chvíľu oddych (aj keď sa mi v hlave črtá pokračovanie, v ktorom bude ešte viac nepriateliek, ešte viac trapasov a ešte viac módy).
Momentálne pracujem na knižke o štyroch blogerkách a influencerkách, ktoré sa živia tým, že verejnosti predávajú svoj perfektný život. Niekto však príde na to, že pod pozlátkom vzorných rodiniek a vyretušovaných obrázkoch online sa skrýva niekoľko tajomstiev, a rozhodne sa ich vydierať…
Prečo si si vybrala práve tému slovenských blogerov a influencerov?
Je to nepreskúmané prostredie. Kedysi boli hlavné predstaviteľky v knihách modelky, herečky, novinárky (ako Drea). Dnes však už nie je „in“ byť moderátorkou alebo modelkou, ale mať svoj vlastný populárny účet na Instagrame či kanál na YouTube. A samozrejme, s novými profesiami prichádzajú nové problémy.
Kedy sa teda na novinku môžeme tešiť?
Momentálne dokončujem prvú verziu knihy, a gramatické, štylistické a overovacie (aby sa tam náhodou niekto nespoznal) úpravy mi určite zaberú niekoľko mesiacov. Ak sa však Ikaru bude páčiť, tak podľa predchádzajúcej skúsenosti viem, že po schválení vydavateľstvom to pôjde rýchlo.
A keďže to bude ďalšia oddychovka, tak dúfam, že by mohla vyjsť niekedy na budúce leto.
Čo by si poradila svojmu mladšiemu ja spred 10 rokov?
Píš, píš, píš! Môj problém nie je nedostatok nápadov, autorský blok alebo dokonca čas na písanie. Môj problém je lenivosť. Rokmi som sa naučila, že si skrátka musím každý deň vyhradiť hodinu na písanie a od stola sa nepohnúť, ani keby traktory padali.
Predtým som vždy mala nejakú výhovorku… A keď si predstavím, že o koľko viac som mohla napísať, keby som už desať rokov písala hodinu každý deň, uff! Mohla byť zo mňa hotová Meg Cabot alebo Jennifer Weiner.
Publikováno: 2. 12. 2020
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
