Vážnu hudbu miloval rovnako ako futbal
S prof. Ladislavom Hanusom v kostole Všetkých svätých v Batizovciach
„Poď sem chlapče, prečo nehráš futbal s ostatnými? Vidím, že sa len ponevieraš a do lopty nekopeš, nebaví ťa to?“ opýtal sa ma pán farár Maga na miništrantskom zápase v Batizovciach, keď ma videl so zvesenou hlavou tváriac sa unudene a otrávene.
„Nie, mňa futbal nezaujíma,“ odpovedal som.
„A čo ťa zaujíma? Hudba alebo rád chodíš na výlety do Tatier?“ dobiedzajúc do mňa otázkami chcel silou–mocou nadviazať rozhovor.
„Ja mám rád vážnu hudbu a rád čítam,“ odpovedal som zahanbujúco, pričom som sa díval do zeme, akoby z nej vychádzala melódia.
„Aha, takže Mozart, Bach, Beethowen? A knihy, hm…“ pokračoval kňaz, pričom mi skúmavo hľadel do tváre. Jeho pohľad som už nemohol vydržať, a tak som sa mu pozrel do očí. Šibalský úsmev a hlboké oči boli to, čo som si všimol na ňom ako prvé.
„No, áno, Mozart,“ vyriekol som nesmelo.
„No tak príď večer ku mne na faru, mám niekoľko gramoplatní, napr. Requiem, klavírne koncerty, Bachove prelúdia, ale asi najviac ťa bude zaujímať film Miloša Formana Amadeus, určite príď, si pozvaný,“ usmievajúc sa mi silno stisol ruku a ja som mal pocit, že je tu niekto, komu na mne záleží a nepretvaruje sa pri tom.
Takto nejako prebiehalo moje prvé stretnutie s ujom Janom (ako sme ho volali, keď sme si písali z vojenčiny listy).
Mimoriadny zmysel pre umenie a estetiku mal Janko Maga daný od Pána a sprostredkovanie kultúry v jeho podaní bolo vždy okorenené humorom. Pamätám si raz, keď som ako začínajúci pomocný organista v Batizovciach (popri Jožkovi Petruščákovi a ujovi Melicherovi) bol svedkom nasledovnej udalosti. Pán farár Maga ma poprosil, aby som si nacvičil na mariánsku májovú pobožnosť viac piesní, pripravil kompletný scenár (tak ako to on vedel) a ja som mal ostať chvíľu ešte v batizovskom kostole, že mu pomôžem. Pán farár prišiel so sochou Panny Márie, ktorú máme teraz v našom kostole vo Svite a postavil ju na oltárik vpravo. Potom zapálil svetlá a začal sochu „štelovať“, pričom mi vysvetľoval, ako má správne lúč svetla dopadať na sochu. Takto sa „hral“ dvadsať minút, aby správne nainštaloval sochu a potom spokojný odišiel. Na druhý deň sa konala pobožnosť a pán farár zdesene pozeral na sochu Panny Márie, pod ktorou sa vynímala červená ručne háčkovaná dečka. Nejaká zbožná duša sa potom priznala, že sa jej zdalo, že Panna Mária stála taká opustená… Samozrejme, nasledoval liturgický výklad v podaní pána farára na najbližšej svätej omši.
Nemožno nespomenúť cyklostylové kópie modlitieb, tatrasongových spevníkov, prvé vydanie Týždenníka, na ktorom s radosťou spolupracoval celý Tatrasong, vianočné a veľkonočné akadémie či halušky na Sivej Brade, keď sme boli gratulovať k narodeninám vtedajšiemu ordinárovi Mons. Garajovi a odslúžil nám súkromnú sv. omšu. Spomínam si na dabingy, ktoré pán farár Maga spolu s kňazmi Mordelom a Jarabom nahrávali na magnetofón, aby sme mohli pozerať „zakázané“ náboženské videofilmy.
V pamäti mi ostávajú stretnutia na fare, kde som ako 16-ročný chalan bol predstavený prof. Hanusovi, Gustávovi Valachovi či prof. Zvěřinovi ako „nádejný adept“ na modernú pokoncilovú liturgiu. Raz mi pán profesor Hanus povedal: „Vieš Ferko, Pán Boh má dobré uši a zaslúži si kvalitnú hudbu, i keď vie, že dokonalosť je len v nebi.“
Tu som objavoval nielen umenie a estetiku, ale tu sa kládli aj základy formovania mojej životnej filozofie – „v každom trpiacom človeku vidieť trpiaceho Krista a pomáhať mu“. Na fare v Batizovciach, a prostredníctvom Tarzícia Kuffu, som sa stretol aj s významnou osobnosťou hudobného života – Dr. Igorom Vajdom, SJ, ktorý bol v hudobných kruhoch uznávaný ako prvý operný kritik, i keď bol neskôr vylúčený zo Zväzu slovenských skladateľov práve preto, že praktizoval vieru a ktorý bol neskôr tajne vysvätený za kňaza – jezuitu. Pán farár Maga sa s ním pravidelne stretával, ale keďže Igor nemal štátny súhlas, mohol pri návšteve Tatier iba hrať na organe. To som so záujmom a s úctou sledoval, bolo to vtedy čosi nové, neslýchané, že organ môže znieť aj inak, dal tomuto nástroju farbu, výraz, melódii iné tempo a frázovanie. Celé piesne z JKS odrazu zneli inak, pútavo, farebne, zaujímavo.
Milan Rúfus a Janko Silan boli mená, ktoré pravidelne zaznievali na fare v Batizovciach, návštevy oboch básnikov (ale aj iných) boli síce tajné, ale tí ktorí sa chceli s nimi stretnúť, sa to dozvedeli a prišli na rozhovory a diskusiu.
Áno, takto nás pán farár Maga učil rozlišovať umenie od gýča, učil nás k úcte k Panne Márii (veď na levočskej hore sme prebdeli nejednu noc). Učil nás milovať našich učiteľov, ktorí sa z nás v škole vysmievali a bránili nám navštevovať hodiny náboženstva. Učil nás vážiť si rodičov a kňazov, v spojení s učením pápeža Jána Pavla II. sa snažil „otvoriť okná“ i v malej, na prvý pohľad zatlačenej katolíckej cirkvi pod Tatrami, kde však prebiehal bohatý duchovný život, vznikali spevokoly a na duchovnom poli pracovali mladí, starší i starí ľudia. Za Jankom Magom nesmútime, lebo odišiel domov, k Otcovi. Verím, že sa zaradil k zástupu kňazov a umelcov, o ktorých liturgia uvádza: „Rozumní sa budú skvieť ako lesk oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky“ (Dn 12, 1 -3).
František Drozd
Článok je uverejnený so súhlasom autora a redakcie farského časopisu vo Svite Svitanie.
Publikováno: 27. 10. 2020
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
