Aký bol sparťanský víkend v Poľsku, kde som to zavesil na klinec 2017
Dva dni, tri preteky, odbehnutých 44,5 kilometra, nastúpaných viac ako 2600 výškových metrov a zdolaných 79 prekážok. Tak vyzeral posledný júlový víkend v poľskom lyžiarskom stredisku Krynica, kde sa po prvý raz v strednej Európe uskutočnil Spartan Race Trifecta Weekend. No a nechať si ujsť takýto športový sviatok by bol hriech. A ako bolo? Beast-ovo, Super-ovo, Sprint-ovo a nakoniec pohodovo s toľkými medailami okolo krku (až päť), že po areáli strediska to vyzeralo ako na stretnutí japonských armádnych generálov.
Pekelný víkend začal z ostra. V sobotu bol na programe 23-kilometrový Spartan Beast s 32 prekážkami. Štart ráno o 10:00 začal výbehom a zbehom z kopca, kde sa išla prekážková klasika na rozhýbanie sa – nadlez, podlez, prelez. Po tom nasledovalo približne kilometrové stúpanie do kopca, malá ale mierne stúpajúca rovinka a strmý zbeh z kopca. A kto ho nedobrzdil skončil prilepený na 1,5 metra vysokej stene. Hneď za ňou nás čakala vodná priekopa a hoci voda bola iba po pás, schladilo mi aj vlasy – zrejme tie topiace sa ľadovce majú dopad aj na vnútrozemie.
Dostatočne ovlažený a schladený sa rozbieham do neďalekého potoka. Strávime v ňom pomerne dlhú dobu, vybiehame z neho a aby sme si čo najrýchlejšie zahriali skrehnuté nohy čaká nás ďalšie stúpanie. Niekde asi v polovici kopca nás čakala tabuľa s kódmi na Memory test – ten môj bol vzhľadom na Beast pomerne ľahký, KVK9PA. Rýchlo si ho zapamätať a odteraz je to to jediné, čo mi ide hlavou. Aspoň mi ten beh do kopca ubehne rýchlo. Cestou dole ma spomalí ďalšia prekážka – slack line (chodenie po lane). Predo mnou niektorí pretekári padajú ako na objednávku, jeden z nich aj dosť nešťastne. Radšej sa tým smerom nepozerám, vydýcham a sústredím sa. Prvý, druhý, tretí a ešte jeden krok – je to tam. Slack line zdolaný, tak bežím dole kopcom ako strela, nech všetkých dám na zbehoch 🙂
Ako tak zregenerované koleno po Ultra Beast-e drží, tak bežím čo to dá. Zbeh vystrieda ako inak opäť beh do kopca, tentoraz aj so zabáraním sa do blata. Občas som myslel, že v tom blate nechám aj topánky, no nestalo sa. Na vrchu nás čakalo preskočenie dvoch drevených kladín. A opäť zbeh až k pomerne slušne ťažkým metroviciam dreva. Preniesť ich približne na 30 metrov, urobiť 5 burpees a odniesť ich späť. Opäť do potoka. Bežíme v ňom ešte dlhšie ako na začiatku. Dostávame sa k festivalke, kde sa opäť ponaťahujeme na prekážkach – nadlez, podlez a to dvakrát za sebou. Hneď potom nasleduje ďalší balans, tentoraz ale po úzkej kladine. Idem na istotu, počkám kým pretekári predo mnou prejdú, keďže drevenú konštrukciu poriadne rozhýbali. Robím prvý, druhý krok, držím sa ako prilepený dostávam sa k vyznačenej hranici na uznanie prekážky, s výkrikom radosti zoskakujem dole a vrhám sa znova do potoka. Ako tak zmyjem zo seba blato, čo bolo však zbytočné. Počas menšieho výbehu nohy po členky opäť na nepoznanie od blata.
Nasleduje rúčkovanie na A monkey bare. Vyskočím na konštrukciu, rúry pomerne suché, takže to ide ako má. Rúčkujem hore potom dole, zazvoním na zvonček a bežím znova do potoka. Polovica preteku za mnou, tu bol 12-ty kilometer a môj čas 1 hodina 20 minút. Hovorím si, že tento Beast už nebude trvať dlho a ešte takú hodinku a som v cieli. Ale na Spartan Race je matematika neznámy pojem. V potoku bežíme ďalších najmenej 20 minút. Po ňom nasleduje šikmá stena s lanom, po nej opačná šikmá stena a opäť beh do kopca. To by nebol až taký problém keby to nebolo na páliacom slnku. Beh strieda rýchlejšia chôdza, tú zas pomalý krok a takto dookola. Až sa dostávam k ďalšej vysokej stene. Na tom páliacom slnku už vidieť na niektorých totálne vyčerpanie a 2,5 metrovú stenu zdolávajú s veľkými ťažkosťami. Ja to dávam našťastie na pohodu a bežím ďalej, ako inak do kopca. Nasleduje zbeh, občerstvovačka, naraz vypijem 3 poháre vody a kráčam ďalej.
V pozadí už vidím najobávanejšiu prekážku – hod oštepom. No keďže som si povedal, že Beast dám s čo najmenším počtom trestov, tak si cestou k prekážke opakujem motivačnú mantru – Toto dám! Chytám oštep v jeho strede, hovorím si posledné slová: Teraz alebo nikdy – a hádžem. Fúka bočný vietor, počas letu oštep letí veľmi doľava, no nakoniec sa zapichol do spodku terča. Opäť povestný výkrik radosti a bežím ďalej, pod ostnatý drôt, ktorý bol nekonečný. Po jeho prejdení opäť beh do kopca až k dvíhaniu bremena na kladke. Pohodovú prekážku vystrieda opäť beh do kopca, potom zbeh až k šplhu na lane. Vyšplhám hore, zazvoním, zleziem a ide sa ďalej behom ku lezeniu cez Cargo sieť uchytenú medzi dvoma stromami. Tu sa stretávam s pomerne veľa pretekármi, tak lezenie pripomína ako búrku na lodi. Sieť sa hojdá z jednej strany na druhú, čo najviac cítiť na jej vrchu, kde sa prechádza na opačnú stranu siete. S opatrnosťou preliezam, schádzam dole a bežím lesom.
Zastavujem sa pri dobrovoľníkoch, ktorí chcú odo mňa počuť môj kód, odrecitujem a bežím ďalej. Pozerám na GPS, ukazuje 18-ty kilometer, neviem či sa mám tešiť, že už toho do cieľa nebude veľa. Radšej na to nemyslím. Na rad prišla prekážka Olympus – šikmá stena, na ktorej sú uchytené horolezecké gripy a reťaze. Dlhá je približne do 10 metrov a dostať sa na druhú stranu je možné len prechytávaním reťazí alebo gripov. Zvolil som reťaze, sú dlhšie hoci režú ruky. Opäť s motivačnou mantrou sa dostávam až k zvoncu, zazvoním a bežím do tiahleho kopca. Prichádzam k lezeckej stene, kde sú pre zmenu len drevené úchyty na ruky a nohy. Stena však zhora pripomína tvar blesku, teda má aj pravouhlé kraje, ktoré treba prejsť. Tu ma však zradili menšie úchyty na nohy a tak si to kompenzujem mojimi prvými angličákmi. Dám si ich 30, trocha vydýcham a znova sa dávam do behu. Prichádzam k tzv. prekážke Walker Walk – s obviazanými členkami preskákať určitý úsek, kde sú aj rôzne prekážky. Tu však boli iba dve polmetrové steny a technika z Ultra Beast-u už bola nacvičená. Za miernej bolesti v kolene a vybraných slov to odskáčem.
Na rad prišiel zbeh, kde sa koleno začína ozývať intenzívnejšie, no ako sa hovorí: bolesť je dočasná, víťazstvo večné – idem ďalej. Nasleduje ťahanie závažia. Prekážka by nebola až tak ťažká, keby to závažie nebolo také ťažké 🙂 A aby toho nebolo málo, najskôr sme si to museli odniesť do kopca na danú dĺžku lana, zbehnúť dole a pritiahnuť späť. Po tejto prekážke mám vyťahané ruky ako opica. Vidím, že nasleduje nosenie vriec s pieskom. Neviem čo bolo horšie, či to 20 až 25-kilové vrece alebo ten 800-metrový úsek, najskôr prudké stúpanie a potom prudké klesanie. Tu som strávil asi 25 minút s tromi pauzami. A hneď na to ďalšia obávaná prekážka Multirig – rúčkovanie po tyči, kruhoch a lanách. Cestou k nej volím taktiku – na kruhy dávať obidve ruky a nie prechytávať z kruhu na kruh alebo lano. Nakoniec sa mi osvedčila a zvoním na konci prekážky na zvonec. Počuť už hudbu z festivalky, tak nielen tuším, ale viem, že sa blíži záver. Už len preliezanie vysokej 2,5 metrovej steny, zbeh dole, prelezenie Cargo siete, preskočenie ohňa, cieľ a prvý víkendový pretek za mnou. Ostáva už len dobre zregenerovať na nedeľu.
Tá začala ráno o 9:30, kedy som odštartoval Spartan Super, ktorý mal 14,3 kilometra. Prvá polovica, teda 10 – 11 km bolo rovnakých ako na Beast-e. A hoci som mal v nohách po sobote viac ako polmaratón, bežalo sa mi veľmi dobre, dokonca aj koleno poslúchalo. No zvyšných približne 5 kilometrov to už nešlo tak ľahko. Tentoraz mi nevyšiel oštep, tak to bolo za 30 angličákov a o ďalších 30 sa mi postaral Multirig. Čo ma ale potešilo bolo nosenie vriec do kopca, hoci sa opäť šiel ten pekelne strmý a dlhý kopec, vrecia boli o niečo ľahšie. Ľahšie to však nebolo pri nosení bremien. Pre zmenu sme si tie vrecia s pieskom uložené v nádobe fúrika museli najskôr pritiahnuť lanom hore kopcom k sebe a následne odtiahnuť späť dole. Myslím, že to bolo ťažšie ako ja sám vážim, kým som to k sebe pritiahol aspoň o meter, tak som sa ja posunul dopredu a polmetra 🙂 Taktiež aj memory test bol o niečo ťažší, kód LPAUTECU mi dal pri zapamätaní viac zabrať ako na Beast-e. Ale nakoniec som ho správne odrecitoval aj po anglicky pri vyschnutých ústach. Super bol teda zdolaný so 60-timi angličákmi a ostávalo mi 2,5 hodiny do štartu Spartan Sprint. To čakanie však bolo nekonečné.
No aj to nekonečno raz musí skončiť. A tak o 15:00 hod. vyrážam do tretice znova na trať. Teplo ako v pekle, a ešte o väčšie teplo sa postará znova ten úvodný približne kilometrový kopec. Strieda ho strmé klesanie, 1,5 metrová stena, vodná priekopa, beh cez potok, festivalka s prekážkami – dvakrát nadlez, podlez strieda balans na kladine, A monkey bar, beh potokom. A znova rovnaké prekážky ako z predošlých pretekov. Prichádzam k oštepu, žiaľ ani teraz som netrafil, takže 30 burpees, počas ktorých, si prisahám, že sú to moje posledné! Opäť ostnáč, šplh na lane, dvíhanie bremena na kladke (Hercules Hoist). Znova priťahovanie bremena a hoci to bol Sprint, z tých vriec neodsypali. Taktiež ani pri nosení vriec neubrali z toho kopca. No aj medailu zo Spartan Sprint si treba zaslúžiť! Prichádzam k Multirig-u, cestou si vyberám ku ktorej konštrukcii pôjdem. Po toľkých pretekároch sú už visiace laná roztrapkané, takže by hrozil pád a teda 30 angličákov. No našli sa ešte laná v dobrom stave. Rúčkujem na tyči, dostávam sa k prvému lanu, prechádzam na druhé, tretie. Tu sa rozhojdávam a na prvýkrát nechytám posledné lano. Tak to skúšam na druhý pokus a vyšlo to! Už len zazvoniť na zvonec, skríknuť a bežím už len dole. Záver patrí 2,5 metrovej stene, Cargo sieti, preskočeniu ohňa a som v cieli. Spartan Race Trifecta Weekend v Krynici je tak úspešne za mnou a okrem medailí z každého preteku si odnášam aj medailu Spartan Trifecta Weekend a medailu Regional Trifecta, keďže som všetky tri úrovne odbehol nielen za jeden víkend, ale aj v rámci jednej krajiny, teda Poľska. A ako vyzerá výsledková listina? Zo 600 pretekárov, ktorí sa dali na takéto víkendové šialenstvo sa s celkovým časom viac ako 8 hodín na trati počas troch pretekov za víkend zaraďujem do prvej 100-ky. Pre mňa to však nebolo len o porovnávaní sa s ostatnými. Spartan Trifecta Weekend bol hlavne o testovaní svojich fyzických a psychických kapacít a o zodpovednej regenerácii, ktorá hrala dôležitú úlohu. Rovnako to bolo aj o spoznaní nových ľudí a prostredia, ktoré pre priaznivcov Spartan Race malo čo ponúknuť. Každopádne, sparťanský víkend stojí za vyskúšanie, ak si na neho trúfaš a si dostatočne pripravený nielen po fyzickej stránke, ale rozhodujúca je vysoká schopnosť regenerácie tvojho tela po preteku. Preto makaj tvrdo, ale rozumne.
Touto udalosťou som teda zavŕšil sezónu 2017 v Spartan Race. A hoci nebola taká bohatá na množstvo pretekov ako minulý rok, tentoraz to bolo o podávaní dlhotrvajúceho výkonu i za unaveného stavu. O to sa mi postarali začiatkom roka 6 a 12-hodinový vytrvalostný pochod Spartan Hurricane Heat, a pretek Spartan Ultra Beast. Tieto tri udalosti spadajú do tzv. Spartan Endurance Trifecta, ktorá sa v rámci strednej Európy dala získať po prvý raz. No o Endurance, teda podaní výkonu i za unaveného stavu bol aj Trifecta Weekend v Krynici. Hranice sa tak znova posunuli o niečo ďalej a už len ostáva čakať, aké väčšie výzvy prinesie ďalšia sezóna. Vidíme sa na trati…alebo ešte lepšie v cieli 😉
Zdieľaj článok aj s ostatnými: Tagged Krynica, Poľsko, Spartan Race, Trifecta Weekend
Publikováno: 25. 1. 2021
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
