Príbeh s názvom Spartan Ultra, ako dopadol?
Valčianska dolina bola už po piaty raz dejiskom pretekov Spartan Race. Tento raz bola miestom, kde to vrelo tým najdlhším a najťažším Spartaňom na svete – Spartan Ultra. V číslach to vyzeralo tak, že nás čakalo približne 55 kilometrov s prevýšením okolo 3500 metrov a museli sme zdolať minimálne 60 prekážok. Na toto peklo v Malej Fatre sa prihlásilo 1300 ľudí a len niečo cez 700 pretekárov ho aj úspešne dokončilo.
Spartan Ultra však nebol o číslach i keď by sa dal prirovnať rovnici s jednou neznámou. A to, či prídem alebo neprídem do cieľa. Pre mňa bol ale príbehom, takmer 13-hodinovým. Práve ten ti chcem priblížiť.
Ten príbeh sa začal písať hneď ako vyhlásili termíny na sezónu 2018. Mal som veľké plány, o nich sa dočítaš v tom článku. Ale ako sa hovorí: „človek mieni, pán Boh mení“. A platilo to aj v mojom prípade. Posledný rok bol v mojom pracovnom i osobnom živote trocha ako na hojdačke. Čo nebolo práve najlepšie pre moje stanovené plány v rámci sezóny v Spartan Race. Z tých som nakoniec ubral a dal si za cieľ dokončiť Spartan Ultra. Ale aj počas prípravy na tento pretek som svoje tréningy niekoľkokrát obmieňal. Tým tu nechcem vzbudiť dojem, že sa sťažujem. To nie, do popredia sa však dostali iné priority, ktoré neľutujem. Predsa život občas treba brať tak ako sa ponúka. Nakoniec sa však človek aj tak dostane k tej svojej méte, ak na ňu nevie prestať myslieť. Filozofie o živote ale nateraz nechám.
Ako som spomínal z iných priorít tak automaticky vznikal za pochodu iný tréningový plán. Postupne som zo silových tréningov ubral a začal sa viac venovať vytrvalosti. Tréningy tak boli skôr o behu, bicykli a plávaní, ale aj to nie vo veľkom množstve ako by sa patrilo na 50-ku. Do toho som včleňoval aj silovo-kondičné intervaly. Tie som si užíval a do dnes užívam so svojou tréningovou partiou MašinyRS.
Poďme ale k samotnému preteku. Jeho príbeh začal už od 1-nej v noci pred Ultra, kedy som sa prebudil celkom dobre oddýchnutý. Mal som za sebou necelé štyri hodiny spánku. No zrejme kvalitného. Ale keďže som štartoval až o 7-mej ráno, tak času som mal ešte dosť. Napriek tomu som bol na nohách už od 4-tej. Ešte viac nabudený aj vďaka Matéčku vyrážam z Turčianskych Teplíc na miesto činu, do Valče. Tam na kapote aute si ešte raz vychutnám pohár čaju, niečo ľahké zjem a idem sa rozbehať. Vonka príjemných 15 stupňov a po rozbehu a rozcvičke už zo mňa tieklo. Čo bol pre mňa signál dobrého začiatku do preteku.
Stojím na štartovke a zrazu bum, ide sa! A rovno do kopca. Začína to brodením sa cez vodné priekopy a „svätou trojicou“ prekážok – podlez, nadlez, prelez. Motivačne si hovorím „zatiaľ je to pohoda“, až kým neprišiel balans na kladine. Ten bol za 30 angličákov. Popravde nepamätám sa na presné poradie prekážok. Takmer od začiatku preteku som mal vlastný svet. Myslel som iba na cieľ, ktorý bol každým krokom i zdolanou prekážkou blízko a zároveň ďaleko. Hoci prekážky som prekonával bez väčších problémov, v hlave sa mi striedal dialóg (dáš to – nedáš to) s monológom (musím to dať!). Pri tejto mentálnej hojdačke sa mi aj tak uštedrilo celkovo 210 angličákov, teda nezvládol som 7 prekážok z takmer 70. Aj keď som s angličákmi počítal, jedna tridsiatka mi už liezla na nervy a mal som chuť sa na to celé v.srať – pardón za výraz 🙂
Bolo to po prvom, urputne vyčerpávajúcom kole, ktoré malo viac ako 25 kilometrov. Po nich prišla prekážka Twister (točiaca sa tyč s uchýtmi). Po nej nasledoval približne 120-metrový úsek plazenia sa do kopca pod ostnatým drôtom. A za ním hneď šliapanie do strmého kopca. Druhé 25-kilometrové kolo som tak začínal v miernom delíriu alebo skôr agónii. Ako som však zaregistroval nebol som jediný. Všetci, čo sme stihli prvých 25 km do 5 a pol hodiny a mohli pokračovať ďalej sme si čítali z tvárí: „Toto nemôže byť skutočnosť“.
Ak mám byť úprimný z druhého kola si až tak veľa nepamätám. Myslel som už iba na cieľ a na 44. kilometer, kde mal byť ďalší časový limit. Kilometre však v tých kopcoch pribúdali veľmi pomaly a pozitívne myšlienky o cieli striedali tie negatívne o predčasnom skončení. Prekážky sa mi napriek tomu podarilo zdolávať, až na dve výnimky – 2krát balans. Nakoniec aj druhé kolo som dal ešte s dvojhodinovou rezervou do 13-hodinového limitu.
Rozčarovanie však prišlo v oddychovej zóne. Mal som v nohách necelých 50 kilometrov a chalanisko, čo už to mal za sebou mi oznámi, že ma ešte čáka možno 8-9 kilometrov. V tom momente som hneď vyrazil do posledného, tretieho kola. Olympus – šikmá lezecká stena – som dal na pána 😉 ale Twister som si šiel rovno odmakať angličákmi, aby som sa nezdržiaval. A hneď pod 120-metrový ostnáč, kde si však na mne zgustli bodliaky. Hovoril som, že druhé kolo som si nepamätal a bol som už na takmer dne so silami? Tak ten strmák po ostnáči som v treťom kole vyšliapal ako s raketou v zadku 😀 Niekde, vtedy som nevedel ešte kde, ma čakal posledný časový limit, ktorý som musel dosiahnuť do 13-tich hodín. Bude to možno znieť ako tá známa fráza, ale naozaj platí, že ak si človek myslí, že je na pokraji so silami, tak má v sebe ešte veľkú rezervu.
Konečne! Pri zbehu z kopca vidím tabuľu s časomierou, moje meno a označenie loop 2. Takže odtiaľ ostávajú približne 3 kilometre do cieľa, ktoré nech už trvajú dlhšie ako zvyčajne, cieľ je na dosah. V tom momente a nehanbím sa za to mi vyšli aj slzy. Ďalej nás čakalo vodné kombo. Najskôr brodenie sa po pás v nádrži, ktoré vystriedalo plávanie o kúsok ďalej v tej istej nádrži. Nasledovala vertikálna lezecká stena a hoci deň pred tým som ju na skúšku prešiel v deň preteku som to mal za 30, ale už posledných. Znova do vody, teraz ale brodenie sa v potoku, plazenie sa pod ostnáčom vo vode a opäť potok. Nasledovali ďalšie prekážky ako šikmá stena, ďalší ostnatý drôt, Stairway to Sparta…
Prišlo aj na hod oštepom. Rozhodujúca prekážka či sa ešte pred cieľom vysilím alebo ešte viac nabudím. S totálne prázdnou hlavou chytám oštep, až keď ho držím na hod vydychujem so slovami: „Teraz alebo nikdy“. A bolo to teraz, oštep aj keď šiel dosť doľava do terča ostal zapichnutý a ja s hurónskym výkrikom bežím k lanu. Hoci som bol vysilený neváhal som, chytám prvé lano čo príde a leziem bez rozmyslu. Poriadne zazvoním na ten zvonček nech aj tam dole počujú, že som hore. Čaká ma posledná vysoká stena, preliezam ju, už len preskočiť oheň a je to tam!
Ako som kráčal k ohňu, pochopil som. Pochopil som, že aj napriek veľkému vnútornému boju je človek schopný všetkého, čo si zaumieni ak je o ňom skalopevne presvedčený. Musí byť však o tom skalopevne presvedčený. V tom momente som mal ale aj pocit, že niečo na tej trati za sebou zanechávam. Boli to tie pochybnosti, ktoré ma sprevádzali takmer od začiatku. Samozrejme, odbehnúť takéto peklo nie je len o hlave. Je to aj o trénovanosti. Tú moju 5-ročnú som práve na Spartan Ultra zúročil.
Záverom
Som rád, ak si dočítal až sem. Ale opísať takmer 13 hodín nie je o pár riadkoch. A čo povedať na koniec? Spartan Ultra bol naozaj extrémne náročný pre každého. Pre mňa to bol doposiaľ najťažší pretek aký som za svojich 5 sezón bežal. A hoci som bol najskôr sklamaný svojím výkonom, teraz je to o inom. Myslím, že na Ultra každý pretekár písal ten svoj príbeh. Nech už bol akýkoľvek, po preteku sa určite v niečom zmenil. Predsa o cieli nerozhodovala len fyzická kondícia, ale aj mentálna sila, charakter a schopnosť sústrediť sa na cieľ za každých okolností.
Publikováno: 19. 1. 2021
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
