Ako začala (po)koronová bežecká sezóna
Rok 2020 by sa mohol niesť v hesle: človek mieni, pán Boh mení. Postarala sa o to pandémia koronavírusu, ktorá spomalila a v niektorých prípadoch stopla bežný kolobeh sveta. Stopka sa dotkla najmä podujatí a výnimkou neboli ani rôzne bežecké preteky. Asi každému, kto sa venuje tomuto druhu športu sa na okamih zrútil svet. Naplánované preteky boli v okamihu zrušené alebo presunuté na neurčito a príprava na ne sa tak spomalila alebo pokračovala neisto, v mojom prípade určite.
Našťastie sa situácia vyvinula tým lepším smerom a športové podujatia, hoci s istými obmedzeniami a opatreniami, sa mohli uskutočniť. A hoci to bola pre mňa dobrá správa a na štarty jednotlivých pretekov som sa tešil, po odštartovaní prvých pretekov mi nebolo až tak do smiechu, skôr naopak. Spustil sa vnútorný monológ čo tam vlastne robím, na tie ďalšie preteky určite nejdem, veď nemám na to…
Asi takto by som v skratke opísal moje prvé (po)koronové štarty na pretekoch. Tie začali začiatkom júla na Vertical kilometri Kráľová hoľa – čistý beh do vrchu s dĺžkou 6 kilometrov a prevýšením niečo cez tisíc metrov. Človek si povie, nič zvláštne, veď raz som tam už bol. No nie je to o počte, čo sa týka účasti, ale o počte absolvovaných tréningov na takýto druh pretekov. A tých nebolo toľko ako by som chcel. Však prišla pandémia, pretekárska sezóna sa javila, že nebude, tak na čo to siliť. No napriek tomu som sa postavil na štart. A hoci som počas celých 6 kilometrov do vrchu nadával sám na seba 🙂 a lámal si hlavu, prečo som vlastne tam, bol výsledný čas lepší ako som čakal. Ten bol 1:05 hod., čo bolo o 3 minúty lepšie ako posledný tréning práve na Kráľovej holi. Sebavedomie tak mierne podrástlo, no nie na dlho…
Vedel som teda na čom som a že v bežeckom tréningu musím pridať. A aj keď sa tak začalo diať, prišiel deň D a s ním aj ďalšie bežecké preteky v kopcoch – Kordícky extrém. Trať dlhá 26 km s prevýšením 1100 metrov. Po desiatkach absolvovaných pretekoch a množstve skúsenostiach sa však do popredia predralo ego. Veď čo to je odbehnúť si 26 km, bežal som už aj 55 km a dal som to. No rozdiel bol už v spomínanom nabehanom objeme kilometrov, ktorý mi tentoraz chýbal. Ale registrácia už zaplatená, chuť zdolať túto trať bola tiež, tak prečo zdupkať. To by bola väčšia prehra ako nastúpiť a nedokončiť.
Tak s pokorou a odhodlaním som sa postavil na štart aj týchto extrémnych bežeckých pretekov. A to doslova extrémnych! Počasie si povedalo, že nech to stojí za to, tak nám doprialo poriadny dážď počas celého trvania pretekov. Na štart týchto pretekov asi nikdy nezabudnem. Pred nimi to vyzeralo, že to bude len taký mierny, letný dážď. No 10 sekúnd pred štartom akoby niekto zhora na nás začal vylievať vedrá vody. Takto za výdatnej sprchy sme odštartovali. Výdatný dážď nás sprevádzal ešte hodnú chvíľu. Potom sa asi na malý okamih minuli tam hore vedrá vody. Netrvalo to však dlho a znova sa spustil výdatný dážď – zrejme stihli doplniť vedrá a pre istotu sa poistili aj ďalšími vedrami 🙂
Výbehy do kopca, striedali technicky náročnejšie klesania či behy po hrebeni. K dažďu sa pridala miestami aj hmla nad nami a rozmočený a klzký terén pod nami. To, že bol ozaj šmykľavý som pocítil aj na vlastnej koži, teda skôr na zadku. A hoci kilometre ako-tak ubiehali, prišiel 17-ty kilometer a s ním aj kríza. Začalo mi byť všetko jedno, keby v tom momente spadne aj atómová bomba, tak aj to by mi bolo jedno. Kroky sa spomalili, často som prechádzal iba do chôdze aj keď tento úsek bol relatívne rovinatý alebo klesajúci.
Takto to trvalo asi 2 kilometre, kedy som nabral druhý dych a po 20. kilometri sa mi znova vrátila chuť bežať. No ani to nestačilo. Posledných 5 kilometrov bolo viac do kopca ako z kopca, sily ubúdali aj vďaka úplnému premočeniu, dážď neustával a mne začala byť aj zima. Nebolo to spôsobené len počasím, ale aj nastupujúcou dehydratáciou organizmu a vyčerpaním. Našťastie na trati boli ešte dve občerstvovacie stanice, kde som pil všetko čo mali. Iontový nápoj, voda a to minimálne ešte raz.
Častejšie som začal pozerať na hodinky, no nie kvôli času, ale vzdialenosti. Po tom nekonečnom stúpaní som sa cieľa nevedel dočkať. Dobieham do dediny Kordíky, pani z organizačného tímu ma povzbudzuje a hovorí, že do cieľa je to už len zbeh dole. Ja jej neverím 🙂 ale nakoniec mala pravdu. Zbieham, možno skôr som sa valil, dole do cieľa. A je to tam. Mokrý, unavený, smädný, hladný, ale najmä šťastný, že to už mám za sebou s časom 3:22 hod.
Bod zlomu
Kordícky extrém mi rovnako ukázal, že na behu treba ešte viac popracovať. No samotné preteky boli pre mňa aj dobrou nielen fyzickou, ale aj psychickou prípravou. Bežecké sebavedomie podrástlo, no rovnako aj pokora a chuť zamakať. A to aj napriek tomu, že aj tretie preteky boli z tých, ktoré som už absolvoval. Bol to Spartan race Sprint v Pezinku, ktorého som sa zúčastnil aj minulý rok, takže som približne vedel aký terén ma čaká. Našťastie som to ego zahnal a energiu vložil do bežeckej prípravy. Ambície na tento Spartan Sprint som mal a rovnako som sa na ne cítil. Vyjadrené v čase, odbehnúť ho za menej ako hodinu. Bežecky som sa na to cítil. Od začiatku som si dal dobré tempo. Z 50-člennej našej štartovej vlny som bol prvý a krátko po štarte som dobehol aj vlnu pred nami, ktorá vybehla 5 minút skôr.
Prekážky som prekonával, až prišla prvá nezdolaná (slackline), takže 30 angličákov. Po nich sa dávam do mierneho behu, nech sa vydýcham, znova ladím svoje 4-kové bežecké tempo, prekážky mi idú, kopce taktiež. Až sa dostávam do blízkosti festival arény, kde bolo najviac prekážok. Prichádza jedna zo silových prekážok – herkulova kladka (vytiahnutie vreca s pieskom upevneného na kladke). S touto prekážkou nemávam problém, no tentoraz sú vrecia poriadne plné a ťažké. Skúšam jedno, vytiahnem ho len kúsok nad zem. Skúšam ďalšie v domnení, že bude ľahšie, no bolo ťažšie. Nechcem teda strácať čas a silu, tak idem robiť angličáky. Na tom Slnku už idú ťažšie a pomalšie, a rovnako aj rozbeh po nich bol náročnejší.
Neďaleko tejto prekážky bol hod oštepom. Žiaľ ani táto prekážka mi nevyšla, takže ďalších 30. Dostávam sa bližšie k festivalke a cieľu, no čakalo ma ešte zopár prekážok – lezecká stena, šplh na lane, vysoká A-stena a nová prekážka. Veľký gumený vak v tvare valca naplnený vodou, vážiaci približne 100 kíl. Ten bolo treba 2-krát prevrátiť. Po niekoľkých pokusoch, kedy som vak vytiahol na kolená a potom do úrovne hrude, sa mi ho aj tak nepodarilo prevrátiť. Nechávam to teda tak a čakali ma už posledné angličáky pred cieľom. Vtedy som už vedel, že môj cieľ nedosiahnem. Prekonávam ešte poslednú prekážku pred cieľom a dobieham s časom 1:03 hod. Napriek tomu som s odstupom času spokojný s výsledkom. Viem na čom mám popracovať a že stanovené ciele je možné dosiahnuť.
Po stopách medveďov
Hoci ma spočiatku mrzel výsledok na Spartan Sprint, týždeň po ňom ma čakali ďalšie bežecké preteky a opäť moja premiéra, tak ako na Kordíckom extréme. Tentoraz to boli preteky Bear Foot Poľana, ktoré patria do série pretekov Skyrace, čo sú horské behy s vysokým prevýšením. Na vyhasnutej sopke Poľana ma čakala trať dlhá 21 kilometrov s prevýšením viac ako 1200 metrov. Poučený z predošlých pretekov, ale už s nabehaným väčším objemom kilometrov i výškových metrov som na štart šiel s väčším pokojom na duši. Štart a cieľ boli pri Horskom hoteli Poľana, ktorý už žiaľ nie je v prevádzke. Na trati sa striedali dlhé stúpania a klesania. Po štarte približne 200 nás – pretekárov, vybehlo 700 metrov do kopca. Tam bola otočka a ďalších približne 5 kilometrov sme bežali len dole. Toto klesanie sa striedalo, miestami to bolo pohodové klesanie no inde to bolo na vyvrtnutie členkov či na počítanie zubov 🙂 Toto ma našťastie obišlo.
Po klesaní prišlo na rad stúpanie. V tomto prvom väčšom stúpaní sme bežali popri vodopáde Bystré, ktorý patrí medzi najvyššie a najmohutnejšie vodopády na Slovensku, zabehli do lesa až na lúku. Po nej sme vyšliapali znova k hotelu, kde bola druhá občerstvovačka ako aj časový limit na postup do druhého úseku trate. Ten sa začal strmým klesaním po malých i veľkých skalách a trval približne 5-6 kilometrov až k tretej občerstvovačke pri Kaľamárke. Tú som prechádzal s veľkou pozornosťou, keďže sa bežalo popri lezeckých stenách, na ktorých sa to hemžilo horolezcami a celými rodinami.
Po prejdení Kaľamárky nastúpilo opäť stúpanie, ktoré sa tiahlo až do samotného cieľa. To stúpanie začalo medzi 16. až 17-tym kilometrom. Napriek tomu sa mi stále bežalo dobre, bez žiadnej krízy alebo kŕčov v nohách a kilometre mi ubiehali rýchlo. Až som sa dostal na 20-ty kilometer. Tu som sa už začal tešiť, že ma čaká posledným kilometer a to mám ešte silu bežať. No aj na bežeckých pretekoch majú organizátori zmysel pre humor. Ten „posledný“ kilometer nebol vôbec posledný. Čo mi už napovedalo, že nepočujem žiadne hlasy či zvuky z cieľa a rovnako nevidím žiadnych divákov. Až po 21. kilometri bolo už vídať nejakých ľudí. Ako som ich stretával stále viac a viac, začali opakovať, že to už nie je ďaleko. No pri tom stúpaní a nastupujúcej únave aj pár krokov je ďaleko. Ale ako to už býva, to povzbudzovanie človeku dodá kúsok energie vyhecuje ho to na úplný záver.
To bol aj môj prípad, ako som na posledných niekoľko sto metrov započul malého chlapca povzbudzovať aj so slovami: Už len 500 metrov do cieľa!, pridal som, predbehol ešte jedného pretekára a rozbehol sa na cieľovej rovinke, ktorá bola do kopca až do samotného cieľa. S dobrým pocitom, že som si splnil svoj cieľ – dobehnúť tento náročný beh pod 3 hodiny a to s časom 2:51 hod. bez kŕčov v nohách, totálnej únavy a nechuti ďalej pretekať. Skôr naopak, dostal som znova chuť behať, trénovať a stáť na štartoch aj náročnejších pretekov.
Možno tak povedať, že aj keď tohtoročná sezóna neodštartovala úplne najlepšie, postupom času a najmä tréningom, začala byť stále lepšia a lepšia. A hoci je to už 6 rokov od aktívneho pretekania, stále tie tréningy a príprava na preteky nie sú samozrejmosťou. Je to o disciplíne, pokore, zodpovednosti, ale aj odhodlaní. Pretože aj teraz som mal na výber. Buď po prvých pretekoch sa nechám ovplyvniť zlým výsledkom, ktorý bol len z nedostatočnej prípravy a mojou lenivosťou, a zabalím sezónu alebo zhodnotím svoju prípravu a zahryznem sa do nej viac. Ja som si vybral tú druhú možnosť a teraz som aj rád, že mi niektoré preteky nevyšli podľa mojich predstáv a vďaka nim môžem pracovať na zlepšení.
Pretekárska sezóna mi však neskončila. Hoci najbližšie ma čaká už len Spartan Trifecta víkend v septembri na Malinô Brde, v pláne sú objemové či výškové bežecké tréningy v tatrách. Vidíme sa možno tam alebo na Spartan Race v septembri 😉
Zdieľaj článok aj s ostatnými:
Publikováno: 19. 1. 2021
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
